www.espero.sk


M. Repka: Všetko o meditácii

ukážka zo str. 29 - 31

POSTOJ POZOROVATEĽA

Pripomeňme si, o čo nám ide (A), a skontrolujme, či sme neodbočili z cesty, ktorá vedie k vytýčenému cieľu (B).

A. Chceme vedieť všetko o meditácii.

B1. Aby sme to zistili, musíme mať v prvom rade pokoj. Predpokladom pokoja vo vzťahu k vonkajšiemu svetu je morálka.
B2. Kto má pokoj, lebo si ho správnou rečou, správnymi činmi a správnym životom vytvoril, ten musí pri zisťovaní podmienok vedúcich k meditácii prestať rozprávať.
B3. Neodbočiť z cesty za meditáciou znamená dokázať znehybnieť, a zachovať si pritom pokoj aj naďalej. Vonkajší pokoj trvá, no vnútorný je spočiatku narušený. Aby sme ho stabilizovali, musíme vedieť dospieť k pochopeniu, poznaniu a oslobodeniu. Okrem toho si musíme zvyknúť na niektorú z meditačných pozícií a zotrvávaním v nej potom zistiť všetko o nehybnosti.
B4. Ďalším krokom na ceste za meditáciou je spoznať všetko o myšlienkach. A na realizácii tohto cieľa teraz pracujeme.

Už vieme, čo je myšlienka. Ak chceme spoznať princípy myslenia, musíme byť schopní sledovať myslenie tak objektívne, ako sme schopní objektívne sledovať udalosti okolo nás. Naším cieľom teda nie je vymýšľať si, čo sa deje na ulici, ale pozorovať dianie na ulici tak, aby sme sa mohli porozprávať o ňom s druhými ľuďmi bez toho, žeby medzi nami vznikol rozpor. Ak ukážeme na červené auto a povieme: "Tam ide červené auto," kým sme objektívni my aj náš kamarát, potom nám dá za pravdu: "Áno, tam ide červené auto."

Aby sme mohli takto objektívne pozorovať myslenie, musíme mať nadhľad nad myslením. Nesmieme byť vo vnútri myslenia, musíme byť vonku. Nesmieme byť jedným z účastníkov ruchu na ulici, musíme byť mimo neho, oddelený od neho tak, aby sme ho mohli z nadhľadu pozorovať.

Ako je možno pozorovať myslenie pri zotrvávaní v nehybnosti? Tak, že niekde vo svojom vedomí si vytvoríme postoj pozorovateľa a v tomto postoji budeme pozorovať všetko, čo sa udeje v mysli. Znamená to, že myseľ je súčasťou vedomia a ako jeho súčasť je menšia ako vedomie. Vo vedomí je teda dosť miesta, ktoré nezasahuje myseľ. Preto nie je problém zaujať postoj pozorovateľa v tej časti vedomia, ktorá je mimo mysle.

Vysvetlime si teraz, čo je vedomie, aby sme netápali a rozumeli si aj naďalej.

Vedomie je všetko, čo si uvedomujeme. Vedomie nie je iba telo, nie je ohraničené pokožkou, vedomie je všade, kam dovidíme, dopočujeme, dočucháme, dochutnáme, docítime hmatom a čo obsiahneme mysľou. Uvedomte si, že v rámci tohto veľkého vedomia budeme teraz skúmať iba myseľ. Myseľ je vlastne v mozgu. Mozog je v našej hlave. Nemôžeme sa teda pomýliť. Vedomie, ktoré je v tele aj mimo tela, čiže je naozaj veľké, nám ponúka dosť priestoru, v ktorom môžeme umiestniť pozorovateľa. Možno v kosti lebky, možno centimeter mimo hlavy, možno pod stropom, možno kdesi v kúte izby. Len od nás závisí, kam pozorovateľa umiestnime. Ak ho neumiestnime priamo v mozgu, potom nebude pre nás problém, aby sme objektívne sledovali myslenie.

Každý, kto umiestni pozorovateľa mimo mysle bude sledovať to isté, čo my. Takže o tom, čo sme zistili, sa možno porozprávať. Preto z nás môžu mať vedeckí pracovníci radosť. Môžu si zostaviť tabuľky, grafy a vypracovať na základe našich informácií dizertačné, doktorské a akademické práce. Musia si však dať pozor na to, aby sa nepomýlili, lebo budú opisovať to, čo dobre poznáme. Ak budú hlásať bludy, hneď to postrehneme.

Aká je teda naša prax? V pokoji, nikým a ničím nerušení, sadneme si do svojej meditačnej pozície. Znehybnieme. Mlčíme, pery sa nám nehýbu, jazyk je uvoľnený. Keď sme, takto pripravení, zaujmeme niekde vo vedomí, ktoré je mimo mysle, postoj pozorovateľa. A v postoji pozorovateľa potom pozorujeme myseľ. Vidíme, čo sa deje v mysli, sledujeme, ako funguje, ako vznikajú, menia sa a zanikajú myšlienky a spoznávame zákonitosti tohto všetkého. Spoznávame ich tak objektívne, že sa o tom môžeme porozprávať s kýmkoľvek, kto robí to isté, čo my. A rozumieme si.